

Mia, Oliver a Jakub stáli pred Zeleným srdcom lesa. Svietilo krásne zeleno. "Zachránili sme ho!" zvolala Mia radostne. Ale starý dub zašepkal: "Pozrite sa dobre." Deti zbadali tmavý tieň, ktorý sa kradol medzi stromami. "Čo je to?" opýtal sa Oliver. "To je ľahostajnosť," odpovedal dub. "Rastie, keď ľudia prestanú dbať na prírodu." Jakub sa zamyslel. "Ako ho zastavíme?" Dub im povedal: "Musíte ukázať, že každý deň sa počíta. Jeden čin nestačí."

Na druhý deň išli deti do školy. Pri ceste ležal odpadok. "Niekto to hádzal z okna," povzdychol si Oliver. Mia sa zastavila. "Pozrime, či to môžeme urobiť inak." Zobrali vrece a pozbierali odpadky. Ich spolužiak Tomáš sa im smial. "Čo to robíte? Vy to nezmôžete!" Jakub pokojne odpovedal: "Možno nie, ale keď to skúsime, je to lepšie než nič." Večer Zelené srdce zasvietilo jasnejšie. Tieň sa trochu zmenšil.

V škole Mia rozprávala o Zelenom srdci. "Každý z nás môže pomôcť," povedala. "Stačí vypnúť svetlo, triediť odpad, chrániť stromy." Učiteľka sa usmievala. "Máš pravdu, Mia." Deti sa začali pýtať: "Môžeme sa pridať?" Oliver navrhol: "Urobme školský oddiel Strážcov Zeme!" Aj rodičia sa zapojili. Zasadili nové stromy pri škole. Jakub videl, ako tieň v lese čoraz viac ustupuje. "Funguje to!" zvolal. Zelené srdce žiarilo ako nikdy predtým.

Deti sa vrátili k Zelenému srdcu. Tieň úplne zmizol. "Podarilo sa nám!" radovala sa Mia. Ale dub ich upozornil: "Pamätajte, ochrana prírody nie je hotová. Je to cesta." Oliver prikývol: "Budeme pokračovať každý deň." Jakub dodal: "A naučíme to aj ostatných." Zelené srdce im poslalo teplé svetlo. "Ste praví Strážcovia Zeme," šepkalo. Deti sa usmiali. Vedeli, že ich malé rozhodnutia menia svet. A tak každé ráno začínali znova – s láskou k prírode v srdci.